Sven Yrvind – Narodený na náveternej strane

.: Kategorie: Něco z historie :: autor: TomasGroch :: zveřejněno: 31.3.2012 :.

Dovolil som si preložiť autobiografiu Svena Yrvinda, známeho švédskeho "plachtiča", ktorý je známy svojimi plavbami na jeho šikovných plachetniciach. Určite ho netreba nejak extra predstavovať, veď aj tu, na jachting.info, máme už jeden jeho článok  preložený iným členom. URL adresa toho článku je vo fóre.

Nie som spisovateľ, ani len prekladateľ, takže tento článok asi nebude práve umeleckým zážitkom. Je určený práve tým, ktorých zaujíma táto zaujímavá osobnosť jachtingu, ale nemajú to šťastie vládnuť Angličtine.

 

Nikdy by som sa neplavil po siedmich moriach na malých lodiach a vy by ste nikdy nečítali tento príbeh, keby som nemal silu a húževnatosť po Jacobovi Johanovi Anckarströmovi, atentátnika na  kráľa Švédska, Gustáva III.

Prevrat však neuspel. Jacob bol zatknutý a verejne zbičovaný. Pravú ruku mu položili na tehlu a odsekli. Keď už dav prestalo baviť pozerať sa na jeho utrpenie, bol sťatý. Potom mu vytrhli srdce z hrude a odrezali mu jeho hrdosť. Jeho majetok bol skonfiškovaný.

Preživšia časť jeho rodiny múdro potichu opustila hlavné mesto aby sa usadila na malom ostrove v Severnom mori v lese, ďaleko od pobrežia.

Ten, kto zabil nášho kráľa bol starý otec Alicinej matky. Alica spravila všetko preto, aby zo mňa vyrástol poriadny muž, takisto ako jej dcéra a vnučka – moja matka.

Mužská časť našej rodiny žila na mori, zarábajúca na živobytie. Môj starý otec ako trinásťročný odišiel zo Švédska na plachetnicu s ráhnovým oplachtením a oboplával mys Horn. O päť rokov neskôr sa vrátil ako veľký muž s balíkom peňazí. Išiel rovno na námornícku školu a vyšiel z nej ako kapitán, prvý v triede. Chvíľu na to získal prácu veliteľa a oženil sa.

Moja matka, jeho jediné dieťa, často ho sprevádzala na jeho cestách do ďalekých zaujímavých krajín. Na jednej z týchto plavieb stretla môjho otca, 1. lodného dôstojníka. V Apríli 1939, keď mala 22, som sa narodil. O rok neskôr som už ale sedel vo vlaku smerom do vnútrozemia. Nastali zlé časy. Pochodovali sem zdanlivo nepremožiteľní nacisti. 9. apríla si podrobili Dánsko a Nórsko. Vyzeralo to, že je iba otázkou času, kedy bude napadnuté aj Švédsko. Úrady vydali príkaz na evakuáciu žien a detí z pobrežia. Schovali sme sa v hlbokom lese. Spoznával som nové zaujímavé prostredie a naučil som sa chodiť. Tu som oslávil prvé narodeniny. Ale dospelí sa nudili. Prechádzali sa, pripravovali jedlo a nervózni sa snažili získať správy o vojne. Otec a starý otec boli zatiaľ na lodi na ďalekom východe.

10. mája sa front presunul do Francúzska. Ale my sme boli stále odrezaní. Švédsko vytvorilo pobrežné obranné pásmo. Nemohli sme sa vrátiť späť na náš ostrov, kým mama nezískala pasy.  

Dni boli tiché. Rybári používali veslá. Bolo zakázané svietiť. Podľa svetiel by sa mohli orientovať bombardéry. Počas jasných tmavých nocí som sa pozeral na priateľské hviezdy. Ľoď s mojim otcom odišla 15. januára. 21. septembra sa mi narodila sestra.

Mužská časť našej rodiny žila v podobne dramatických podmienkach. Môj starý otec bol kapitán a otec prvý dôstojník na M/S Ningpo, na jednej z najväčších švédskych nákladných lodí. Teraz boli v Singapoure. Otec sa bál o jeho mladú rodinu vo vojnou sužovanej Európe, ale onedlho mal aj vlastné problémy. Pri boku ich lode explodovala mína a spôsobila veľkú dieru. Vďaka rýchlej práci posádky sa loď nepotopila, ale kormidlo, propeler a motor boli poškodené. Miestne lodenice sa nemohli dotknúť švédskej obchodnej lode, pokým na opravy čakali britské vojenské. Aby loď zachránili, provizórne ju opravili a napriek tajfúnovej sezóne zariadili jej odtiahnutie tisíc míl cez Juhočínske more do Hong Kongu. Prišli však zároveň s útokom na Pearl Harbour. Hong Kong bol napadnutý. Bomby padali blízko Ningpo. Starý otec požiadal miestne úrady o povolenie odtiahnuť ju na bezpečnejšie miesto, aby ju zachránil. Kapitán Hong Kongského prístavu to však nepovolil, práve naopak.

Povedal: „Ningpo potopíme. Nechceme, aby sa dostala do rúk nepriateľa.“

„Toto je švédska loď. Švédsko je neutrálna krajina. Nevezie žiadne vojenské zásoby. Nemáte právo potopiť ju. Bolo by to proti medzinárodnému právu,“ hádal sa s ním starý otec.

Avšak nič to nezmenilo. Veslujúc na záchrannom člne posádka opustila potápajúcu sa loď. Na brehu sa museli sami ochrániť pred útokom Japonskej armády.

Jedného dňa prišla domov malá urna s otcovým popolom. Môj otec bol asi malý, myslel som si...

Napriek ťažkým časom, alebo možno vďaka nim, bol život na ostrove pokojný. Bol som rád sám. Bola zábava prečesávať pláže a loziť po naplavenom dreve. To bolo predtým, než pobrežie znečistila ropa a plasty. Staval som pevnosti medzi skalami a plavil sa na plti v našej malej zátoke.

Keď som sa naučil plávať a zopár základných uzlov, mohol som používať našu veslicu. S ňou som preskúmal blízke skaly a ostrovčeky. Keď bolo dobré počasie, prepádloval som do dediny a kúpil mlieko a chlieb. Zbieral som bobule a mušle. Stal som sa expertom na huby. Rybárčil som a chytal raky. Naučil som sa narábať s nožom a brúsiť ho bez toho, aby som sa veľmi dorezal. Naučil som sa, že je dôležité mať poriadne nástroje. Ale čo je dôležitejšie, začal som mať túžbu rozumieť svetu.

Našťastie mama a stará mama boli vždy nablízku, aby mi pomohli pretriediť si myšlienky.

 

ŠKOLA

 

Keď som mal sedem, začala nová, doležitá fáza môjho života. Začali ma vzdelávať. Zimy sme začali tráviť na pevnine, pretože na našom ostrove nebola škola. Stará mama kúpila dom pri vojenskej základni. Vojna zariadila, že ceny nehnuteľností išli na dno, najmä v najviac postihnutých oblastiach.

Nanešťastie netrvalo dlho, kým sa zistilo, že som problémové dieťa. Bolo to preto, že som zistil, že škola je peklo. Škola znamená hodiny sedieť na zadku a učiť sa. Keďže som nevedel poriadne písať a čítať, prehlásili ma za sprostého. Ja som hrdinsky odolával a tvrdil, že sa chcem vonku hrať.

V štyridsiatych rokoch vo Švédsku dieťa, ktoré nemalo urobenú domácu úlohu, mohol učiteľ vyťahať za uši alebo mu plesknúť pravítkom. Bol som vybraný ako terč číslo 1. Keď moji spolužiaci videli, že ma učitelia mlátia, zvolili si ma za fackovacieho panáka. Našťastie som však vedel rýchlo utekať a celkom veľa som zniesol. A doma mi moja sestra, mama a babka dali všetku lásku, ktorú som potreboval. Mohlo to byť aj horšie.

Môj učiteľ ma čoskoro poslal k psychológovi, ktorý nemal problém zistiť, že som „nepozorný, nevyvinutý, svojrázny, čudný, so zlými výsledkami. Robí zo seba šaša, klbčí sa so spolužiakmi. Neznáša školu. Horkokrvný, zahľadený do seba, chce byť vonku a hrať sa.“

Diagnóza mi síce nepomohla, ale utvrdila učiteľov v tom, že ich správanie a trestanie bolo oprávnené a keď budú pokračovať, možno ma obrátia v dobrého uvedomelého občana.

Nefungovalo to. Po dlhých štyroch rokoch bola situácia neúnosná. Ale vždy sa predsa nájde riešenie. Mama zistila, že na opačnej strane Švédska, severne od Stockholmu, je úspešná špeciálna škola. Jej meno bolo Viggbyholmsskolan. Jej zámerom bolo pomôcť problémovým deťom. Jej žiaci sa mali učiť pre život, mať slobodu a zodpovednosť. Bola to pedagogika, nie sila, čo mala učiteľom pomôcť naliať do žiakov vedomosti. Učitelia a žiaci sú kolegovia.

Myšlienka, že deti majú byť rešpektované a majú byť vnímané ako dospelí, sa zdala v tých časoch bizarná a kontroverzná.

Pre mňa bola tá škola raj. Dobre som vychádzal s učiteľmi aj ostatnými žiakmi. Učitelia boli kreatívni ľudia, ktorí rešpektovali odlišné myslenie. Bola to jediná škola vo Švédsku, ktorá mala špeciálnu výučbu pre dyslektické deti a rozumela ich problémom.

Bol som vo svojom živle. Práve v týchto časoch som sa začal zaujímať o chémiu a matematiku. Začalo to, keď som dostal zopár drôtov, baterky, žiarovky, bzučiaky a niekoľko spínačov. O chvíľu som vedel jednoduchým zapojením vyrobiť svetlo a zvuk.

Môj záujem o elektrinu ma priviedol k chémii, ktorá bola ako mágia, ibaže skutočná. Otvorili sa mi úžasné možnosti. Zmiešaním dvoch tekutín som dostal tretiu, ktorá mala úplne iné vlastnosti, než tie dve predošlé. Vytvoril som decht z dreva. Umelú hmotu z mlieka. Výbušninu z dreveného uhlia, liadku a síry. Chémia sa stala mojou vášňou. Začal som zbierať skúmavky a chemikálie. Učil som sa komplikované vzorce a atómové hmotnosti chemických prvkov. Moji učitelia čoskoro zbadali, že mám na chémiu dar. Povzbudili ma a dali mi kľúč od školského labáku. Zatiaľ čo moji spolužiacu sa vonku hrali, ja som si čítal knižky o chémii. Cez leto som pracoval v laboratóriu fabriky na farby.

Cez chémiu som zistil, že matematika je nástroj, ktorý dá mojej mysli silu. Netrvalo dlho, a bol som najlepší z triedy v chémii, matematike a fyzike. Nanešťastie som bol stále totálny pako v jazykoch. Písanie slohov bolo pre mňa utrpením. Môj učiteľ Angličtiny mi povedal, že keď mi dá na test hoci aj týždeň času, nie je šanca, že by som prešiel. Nakoniec po šiestich rokoch v tej fajn škole bol čas pozrieť sa pravde do tváre. Každý, vrátane mňa, zistil, že nikdy nespravím maturitu. Jazyk je povinný. Aj pre technikov.

 

ZMENY

 

V sedemnástich som začal pracovať. Dostal som prácu v malej dielni. Nachádzala sa v pivnici starého činžiaku. Pracovná sila pozostávala z mňa a šéfa. Mali sme zváračku, sústruh, vŕtačku, zverák a zopár ručných nástrojov.

Šéf bol jeden z tých zázračných samoukov, ktorí potrebovali iba položiť ruku na pokazenú časť stroja aby ju spravil šťastnou (a funkčnou). Našťastie to bol tiež nikdy sa neponáhľajúci učiteľ. Ukázal mi, ako improvizovať a zaobísť sa s iba zopár nástrojmi.

Keď som nepracoval, čas som trávil mojimi novými záujmami - rýchlosťou a dievčatami. Kúpil som si motorku a pridal sa do gangu.

Jedného dňa, keď som prišiel domov, sedel tam rýchlohovoriaci extrovertný predajca starých áut a bavil sa s mamou. Bol to jej bývalý spolužiak. Skrachoval a opustila ho žena. Teraz sa snaží o nový začiatok tým, že predá auto mojej mame.

Ani netreba hovoriť, že na to, aby ste sa uživili ako predajca starých áut, musíte byť šarmantný a dobrý rozprávač a Ollemu nechýbala ani jedna z týchto vlastností. Odkedy mama ovdovela, v jej živote nebol žiadny muž. Svoj čas venovala výchove mňa a mojej sestry. Ale teraz som mal sedemnásť a bol som skoro dospelý. Bol som zriedka doma, stále vonku na motorke alebo robiac niečo iné. Často ma prosila, aby som ostal večer doma a robil jej spoločnosť, ale bol som príliš netrpezlivý. Chcel som už byť vonku a naháňať baby.

No ale mama mala v sebe stále kopec života. Zamilovala sa do Olleho a on sa ku nám nasťahoval. Bol som už dosť starý a chápal som lásku. Bol som rád, že si mama našla muža, ale zase veľmi nešťastný, že bol predajca starých áut. Starý otec, ktorý ledva prežil vojnu, veril, že človek si má zarábať peniaze tvrdou čestnou prácou, nie okrádaním ľudí.

Na druhej strane, Olle bol šťastný len keď spravil dobrý obchod na zlom aute. Vždy ked uspel, vracal sa domov vyškerený s jeho obľúbenou vetou na perách: „Vravel som ti, že posledný idiot sa ešte nenarodil!” Snažil sa predať auto každému. Nemal zábrany. Hanbil som sa, že s ním žijem pod jednou strechou. V tom čase starý otec zomrel a o pár mesiacov neskôr aj babka. Mama, jej jediná dcéra, zdedila ich dva domy.

Starý otec neveril v dlhy a nemal nikdy žiadne pôžičky. Olle mal iný názor. Presvedčil mamu, že je nezmysel mať toľko peňazí zviazaných v domoch, nech si zoberie požičku, aby mohli rozbehnúť firmu a budú bohatí. Firma samozrejme po niekoľkých rokoch zbankrotovala.

Olle bol muž veľkých plánov. Začal s prestavbou našich domov. Ako s tým na ostrove, tak aj s tým na pevnine.

Zbúral steny, prerobil podkrovie, vymenil rozvody vody a elektriky. Nainštaloval TV. Prehĺbil zátoku a vybudoval nový prístav na ostrove. Začal veľa projektov, no dokončil len zopár.

Starý otec bol statočný a poctivý. Tichý, láskavý muž, veľmi inteligentný so silnou vôľou. To umožnilo, aby jeho lode fungovali ako hodinky a aby prežil vojnu v Číne okupovanej Japonskom.

Olle bol presný opak. Kde predtým bol poriadok, tam bol pri ňom chaos. Mal som sedemnásť, skúšal som, aké to je, byť dospelý, a potreboval som ochranu. Namiesto toho som sa stal cudzincom vo vlastnom dome. Jedného chladného decembrového večera som sa cítil ešte horšie než normálne. Bez toho, že by som niekomu niečo povedal, som odišiel na motorke do Stockholmu. Po troch dňoch som dorazil, bez peňazí so suchou nádržou.

 

STOCKHOLM

 

Moja hlavná priorita boli dievčatá. Žobral som po rohoch na uliciach. Po niekoľkých hodinách som mal dosť peňazí na vstup do Nalen, slávneho jazzového klubu. Bolo to úžasné tancovať s krásnymi dievčatami. Ale po záverečnej som bol vonku na ulici a nemal som kde spať. Bol december a švédska zima je krutá. Po uliciach som sa prechádzal asi hodinu, kým som našiel prístrešie vo forme Stockholmskej vlakovej stanice. Jediné miesto v hlavnom meste otvorené celú noc. Bola veľká a teplá. Bolo tam veľa zaneprázdnených ľudí. Pripravil som sa na tichú noc na lavičke. Po chvíli ku mne prišli dvaja muži v kabátoch. Povedali mi, že nie sú policajti, ale sociálny pracovníci hľadajúci mladých delikventov. Povedali, že majú ubytovňu pre mladých bezdomovcov, že mi poskytnú posteľ a jedlo a odviezli by ma tam. A tiež, že je to zadarmo.

Nemyslel som si, že Stockholm má tento druh služieb, bol som skeptický, ale prijal som ich veľkorysú ponuku. Koniec – koncov, vonku mrzlo.

Odviezli ma do industriálnej budovy v štvrti pracovnej triedy. Na najvyššom poschodí sme vošli do silne osvetlenej veľkej miestnosti, kde mala akurát skupina mladíkov večeru. Sadol som si k nim a dostal som jesť. Keď nás nechali samých, zbombardovali ma otázkami. Povedal som im môj príbeh. Žiadny problém, naučíme ťa, ako tu, v hlavnom meste, prežiť. Avšak netrvalo mi dlho, kým som zistil, že toto nie je ten druh sociálnych pracovníkov – učiteľov, ktorým sa chce niekoho učiť.

Nasledujúci deň som dostal prácu na pošte. Teraz, pred Vianocami, tu bolo veľa práce. O niekoľko týždňov neskôr som zahliadol inzerát na prácu laboratórneho asistenta na oddelení chémie farieb v Kráľovskom inštitúte technológií. Zavolal som a dohodol si stretnutie. Moje vysvedčenie ukázalo, že som mal najlepšie známky z chémie, matiky a fyziky, ale tiež, že zo všetkých ostatných predmetov, vrátane správania, som mal tie najhoršie. Správanie je dôležité, takže môj budúci šéf bol na začiatku skeptický. Mal ďalších 50 uchádzačov, z ktorých si mohol vybrať. Ale ja jediný som mal skúsenosť s týmto druhom práce. Cez letá som pracovával v laboratóriu The International Paint Company a oni mi napísali dobré referencie. Na pohovore som mal vysvetliť nástroj zvaný “swinging beam”, nástroj používaný na meranie hustoty farby. Pracoval som s ním veľakrát a viem zásady jeho používania, aj teóriu. Všetko som jasne vysvetlil, a profesor bol spokojný. Mal som prácu – na prekvapenie sociálnych pracovníkov. Profesor Nylén sa stal mojim šéfom. Jeho doktorantská práca o chémii farieb bola taka dobrá, že mu vláda vytvorila vlastnú profesorskú stoličku len pre neho. Ako som len závidel! Nesníval som o výhre v lotérii. Nesníval som o rande s Miss Švédska. Sníval som o mojej vlastnej profesorskej stoličke s laboratóriom a knihovníkom.

Atmosféra v práci bola intelektuálna. Nebol tam zhon. Moje najdôležitejšie úlohy, okrem asistencie výskumným pracovníkom, boli vyzdvihnúť ráno poštu, večer kúpiť sendviče a na poobednú prestávku pripraviť kávu.

Kávu nepijem a ani som nikdy nepil, ale jej príprava je jednoduchá. Okrem toho, že som sa učil veľmi zaujímavú chémiu, stal som sa aj expertom na prípravu kávy.

 

FRANCÚZSKO

 

Ako som tak v Septembri vyšiel jedného neskorého nedeľného večera z kina, pocítil som ten teplý vzduch. Z blízkeho parku ku mne prúdila príjemná jesenná vôňa listov a trávy. Pomaly som kráčal cez stockholmské mosty a po nábreží, pozoroval som svetlá mesta odrážajúce sa v pokojných vodách. Popri tom sa mi v hlave stále objavovali obrazy z filmu, akoby som mal zjavenie. Vtedy som už vedel, že zajtra sa nevrátim do práce.

V laboratóriu som bol šťastný, ale zistil som, že prírodné vedy nemôžu zodpovedať všetky veľké otázky. Na jednej strane som bol presvedčený o Newtonovej teórii, že vesmír je ako veľké hodiny, že keď je nadprirodzene inteligentná bytosť vyzbrojená vedomosťami o jeho zákonoch a pozícii a rýchlosti všetkých častíc, dokáže predpovedať každú prichádzajúcu udalosť. Inými slovami, všetko má svoj dôvod.

Na druhej strane som si bol istý, že mám vlastnú vôľu. Že moje pocity a hodnoty ovplyvňujú moje správanie. Vedel som, že som uvedomelá bytosť. Tiež som vedel, že fyzický svet ovplyvňuje ľudské pocity a správanie. Napríklad alkohol dokáže spraviť z plachého človeka násilníka.

Evidentne je duša a telo jedno, život bez tela je nemožný. Veľka otázka znie: ako stotožniť osobný subjektívny pohľad a objektívny, všeobecný pohľad na svet?

Pokúšal som sa o týchto veciach baviť s mojimi priateľmi, ale boli príliš zaneprázdnení motorkami a dievčatami. Ja som sa tiež zaujímal o motorky a dievčatá, ale tieto otázky boli pre mňa dôležitejšie. Cítil som sa osamelo. Hľadal som spriaznenú dušu. Ideálne dievča so srdcom, ktoré bije v rovnakom rytme, ako to moje. Cítil som potrebu zistiť o svete viac. Chcel som cestovať a stretávať nových ľudí s inými pohľadmi na svet.

 

Ten film ma zaviedol do diaľok. Vedel som, že v Paríži je rieka Seina. Jeden z inžinierov v labáku mi to povedal. Povedal mi tiež o skupine ľudí, ktorí sa nazývajú clochardi, žijú na jej brehoch. Sú oblečení v zimníkoch a spia pod mostami. Chlieb si nájdu v košoch. Ovocie a zeleninu na veľkom trhu nazývanom Les Halles. Počas dňa sedia pri rieke. Pijú víno a diskutujú o veľkých otázkach. Že veľkí filozofovia a umelci žili v Paríži som vedel už predtým. Po starom otcovi som zdedil zimník, takže to tiež nebol problém. V peňaženke som mal jeden a štvrť dolára. Bol som pripravený spoznať francúzsku kultúru.

Ďalšie ráno som vstal skoro. Nastúpil som na električku smerom na predmestie. Vykročil som na juh. Zastavilo mi auto a potom ďalšie. S príchodom večera som dosiahol Helsingborg. Nastúpil som na trajekt cez záliv do Dánska. Stál 50 centov. Zavinul som sa do zimníka a zaspal pod voľajakým lešením. Noc bola chladná a tak som vstal skoro a pokračoval na juh. Na mojej ceste k Jutlandskému polostrovu som sa zviezol s obchodníkom. Nemyslel si, že som normálny, keď som mu povedal o mojej noci vonku vo svojom zimníku pod lešením a že som na ceste do Paríža, aby som spoznal francúzsku kultúru. Ľudia sú už raz takí. Farári ich učia, aby sme sa netrápili, tak ako ľalie na poli alebo vtáky na nebi. Ale keď stretnú niekoho, kto žije ako vták na nebi, myslia si, že nie je normálny.

Obchodníkovi som povedal, že mám rád chémiu. Niečo si pamätal z jeho školských čias, tak sa rozhodol, že ma vyskúša. Netrvalo dlho, kým zistil, že viem z chémie viac, než sa on kedy učil. To ho presvedčilo, že som poctivý človek a bol oveľa priateľskejší. Nemal som mapu, tak mi napísal dôležité mestá, ktorými musím prejsť na ceste do Paríža. Keď sme prišli k trajektu, zaplatil mi lístok cez Great Belt a počas plavby ma pozval na obed.

Keď moje nohy oddychovali na pôde kontinentu, vedel som, že som prešiel cez najväčšie prekážky. Okrem toho som mal v bruchu teplé jedlo a v peňaženke 75 centov. Tak som kráčal, občas ma niekto zviezol a stále som pátral po jedle na uliciach a v košoch. Našiel som jeden poklad. Ako som prechádzal cez No Mans Land z Belgicka do Francúzska, zahliadol som sľubne vyzerajúci sáčok, asi vyhodený z okna auta. Pozrel som sa doň a našiel dve buchty. Na moje potešenie boli plné čokolády.

Neskôr vo Francúzsku ma zviezol obchodník – cestný pirát. Onedlho sme pred nami zbadali policajtov zastavujúcich autá. „Hľadajú zbrane,“ povedal. Nejak ma to nezaujalo. Moji kamaráti v Stockholme by boli jednoducho prefrčali okolo zátaras. Keby boli ozbrojení. Ale keď sme zastavili, zbadal som ostreľovačov ležiacich na zemi za štítmi. Ich pušky boli vybavené ďalekohľadom. Ďalší policajti sedeli na naštartovaných motorkách pripravení naháňať tých, čo nezastavia. Zmenil som názor, a rozhodol som sa nepliesť sa Francúzskej polícii pod nohy.

Tiež som videl veľa nápisov, ktoré pozostávali len z troch písmen, „OUI“. Môj šofér mi vysvetlil, že sa začína povstanie a OUI znamená ÁNO. Chlapík volaný de Gaulle chce byť prezidentom. Politická situácia bola napätá. De Gaulle chcel oslobodiť Algiers. Francúzskym generálom v Algiers sa to nepáčilo. Nebolo to dobré pre la Gloire, česť. Teraz plánovali poslať výsadkárov do Paríža. Ale aj de Gaulle bol generál. Možno aj najlepší generál na svete. Môj šofér mi povedal, že pred týždňom sa demonštrácia vymkla spod kontroly. Ľudia sa nahrnuli do metra, kde boli obkľúčení a postrieľaní kukláčmi. Človek sa musí mať na pozore.

Moja ďalšia spoločnosť bol Holanďan. Tiež bol cestovateľ, ale skúsenejší než ja. Povedal mi, že práce je v tomto ročnom období veľa. Všetko hrozno čaká na to, aby bolo zozbierané. Netreba žiadne pracovné povolenie. Peniaze, chlieb a posteľ, a k tomu môžeš zjesť hrozna, koľko chceš. To sa mi páčilo. Dal mi adresu firmy: Jeunesse et Reconstruction at 137 Boulevard Saint-Michel. On sám plánoval zarobiť si takto pár dolárov. Tak ako predtým. Potom pôjde do Afriky a tam si kúpi koňa. Aj to už predtým spravil. Keď niekto niečo už raz spravil, znamená to, že sa to dá spraviť znova. Taký je svet. Je to základný princíp. Možno ten najzákladnejší. Ten, na ktorý sú naviazané všetky ostatné princípy. Kúpiť si koňa. To bola nová myšlienka. Kôň nepotrebuje palivo. Videl som kopec westernov. Stačí, keď ho necháte po dennej ceste tak a on sa nažerie na tráve. Tráva rastie všade.

Ďalší deň som dorazil do Paríža. Na mojom zozname boli tri veci: rieka Seina s jej mostami a brehmi, kde môžem prespať, Víťazný oblúk s neznámym vojakom a 300 metrov vysoká Eifellova veža. Najľahšie bolo nájsť Eifelovku. Prišiel som za jasného dňa a bolo ju vidieť už z periférie. Nanešťastie sa platilo vstupné, takže som sa musel uspokojiť s pohľadom na ňu zdola. Rieka bola hneď pri nej, celá, s jej mostami aj clochardami. Aj v košoch bolo veľa chleba, najmä pred malými reštauráciami. Bol som úplne spokojný, keď som sa ukladal neskoro v noci na spánok pod jedným z mostov. Chlad ma zobudil skoro ráno. Po troche filozofovania som neochotne vstal, povzbudený zimou. Okolo nebolo veľa ľudí. Tých pár, čo tam bolo, kráčalo tým istým smerom. K tým sa pripájali ďalší. Niektorí z nich mali vozíky. Cieľ pre veľa ľudí je dobrým cieľom aj pre mňa, rozhodol som sa. Nakoniec sme sa ocitli vo veľkom komplexe tržníc. Všade boli obrovské množstvá porazených zvierat. Oplývalo to tam ovocím a zeleninou. To miesto bolo preplnené. Ľudia sa tlačili, hádali, zjednávali. Všetko to bolo rýchle a hlučné. Toto musí byť Les Halles, miesto o ktorom rozprával ten inžinier. Pozrel som sa okolo. Hneď pri nohe, v jarku, som našiel prišľapnutú paradajku. Poobzeral som sa, trochu som sa hanbil, potom som ju zdvihol a zjedol. Výborná! Bola sladká a zrelá. Nikto na to nereagoval. Posilnený som začal hľadať. Na jednom mieste sa rozpadla krabica s hrachom. Skupina gazdiniek sa skoro pobila, aby nabrala čo najviac do ich tašiek. Začínal som rozumieť tomuto podnikaniu. Fascinovaný som sa prechádzal okolo, jedol svoj úlovok, a cítil som sa dobre. Keď prešlo pár hodín, bol čas ísť sa pozrieť na adresu, kde, dúfal som, získam prácu. Vysvitlo, že Boulevard Saint-Michel je veľmi známa ulica a že Jeunesse et reconstruction pre mňa má prácu vo vinohrade blízko Dijon. Dostal som oštemplovaný papier s farmárovou adresou. Nebolo sa kam ponáhľať. Hrozno ešte potrebovalo zopár dní na dozretie a ja som v Paríži ešte nevidel všetko. Môj ďalší cieľ bol Víťazný oblúk s neznámym vojakom. Ulica, ktorá k nemu vedie, Champs Elysses, je najširšia, akú som kedy videl. Dalo by sa na ňu položiť 10 veľkých švédskych promenád vedľa seba. Nápis na pamätníku začal slovom „ici“. Zistil som, že „ici“ znamená „tu“. Cítil som sa bohatý a hrdý. Začal som sa učiť jazyk. Ici znamená tu. Oui znamená áno. To som vedel už predtým. Teraz už viem zložiť vetu. „Oui ici.“ To znamená: „Áno tu.“

Spokojný som si sadol na lavičku a pozoroval ľudí. Trošku som filozofoval, kým som jedol kúsok chleba. Prešla možno hodina. Zrazu sa objavil chlapík v kabáte. Ukázal mi preukaz. „Tajná polícia,“ preblesklo mi hlavou. Zrazu som bol obkľúčený tromi mužmi oblečenými v rovnakých kabátoch. Ako prvé chceli vidieť môj pas. Potom sa ma spýtali na peniaze. Ukázal som im moje mince. Vyzerali dôležito a zamyslene. Potom mi položili veľa otázok, ktorým som nemal šancu rozumieť. Pomaly mi došlo, že chcú vedieť čo som zač a čo tu robím. Z mojej obmedzenej slovnej zásoby som vybral slovo „turista“. Ukázalo sa, že to bolo výborné rozhodnutie. Ich vážne pohľady sa zmenili na obrovské úsmevy a začali sa smiať. Zasalutovali a popriali mi veľa šťastia v Paríži s mojimi 75 centami.

Po Paríži bol čas vydať sa na cestu na juh. Raz som tak kráčal po zjavne nekonečnej ceste popri ktorej rástli stromy. Samozrejme som pozorne pozeral okolo seba, až som zrazu zbadal medzi stromami niečo, čo sa nápadne podobalo na gaštan v šupke. Zdvihol som to. Na moje prekvapenie som zistil, že vo vnútri zelenej šupky je vlašský orech. Prvý „živý“ v mojom živote. Švédsko je príliš studené pre tento druh stromu. Keď som našiel jeden, bolo jednoduché nájsť ďalšie a zistil som, že všetky tie stromy popri ceste sú orechy. Aké by to bolo krásne, keby v parkoch rástli ovocné stromy. Na jar by tam boli krásne kvety a na jeseň ešte krajšie plody. Po dvojdňovom cestovaní som dorazil do cieľa. Bola to malá dedinka. Mala kostol so zvonom, ktorý odbíjal každú štvrťhodinu čas. Bolo tam otvorené námestie, škola a zopár domov. Mohlo tam byť tak sto obyvateľov, viac nie. Brána v stene viedla k farme priliehajúcemu domčeku. Rodina pozostávala z farmára, jeho ženy, ich syna z jeho manželkou a ešte jedného syna. Na stôl položili syr, chlieb a víno. Syr a chlieb som zjedol, ale na pitie som si vypýtal vodu. Nepiť žiadny alkohol bola súčasť mojej filozofie. Mama mi dala túto myšlienku. Neskoro v noci, keď som s ňou išiel domov, som zbadal na ulici ležiaceho muža. „Mami,“ povedal som, „nemali by sme mu pomôcť?“ –„Nie Sven, pozri sa naňho! Je opitý!“ „Nikdy nepi alkohol. Keď budeš, skončíš opitý na ulici.“ Vtedy využila príležitosť a varovala ma aj pred fajčením. Povedala: „Keď si nikdy nedáš prvý pohárik, keď si nikdy nezapáliš prvú cigaretu, nikdy sa nestaneš závislým na alkohole alebo nikotíne. Je to jednoduché.“ Som veľmi vďačný svojej mame, pretože mi objasnila tieto veci a ja to chcem šíriť ďalej. Nikdy si nezapál prvú cigaretu. Nikdy si nedaj prvý pohár. Keby každý počúvol túto jednoduchú radu, každý rok by sa zachránilo viac, než milión životov.

Hrozno na farme ešte nebolo zrelé a tak som pomáhal farmárovi s inými vecami. Ukázal mi moju posteľ. Bola nad chlievom, v stodole, nad kozou a prasaťom. Záchod bola diera v zemi.

O šiestej ma zobudili. Na raňajky bol chlieb, syr a káva zmiešaná s kozím mliekom. Normálne kávu nepijem, ale s veľkým množstvom kozieho mlieka mi chutila. A bola podávaná v myskách. To sa mi tiež páčilo.

Páčila sa mi aj koza. Je to ako krava, s rohmi a so všetkým, ibaže menšie. Takže to nezaberie tak veľa miesta ako krava. Dáte tomu trávu a von vyjde mlieko. Rozhodol som sa, že jedného dňa, ak okolnosti dovolia, budem mať tiež kozu.

O siedmej som išiel s farmárom na blízke pole a začali sme pracovať. Niektoré práce boli ľahké, iné ťažké. Ako napríklad vytŕhanie bodliakov na poli bez rukavíc. Sťažoval som sa, že to bolí. Farmár sa začal smiať. „Máš babské ruky,“ povedal. Fakt som nechcel byť porovnávaný so ženou. Spomenul som si na ruky starého otca. Vravel mi, že vtedy, keď sa v trinástich plavil v mrazoch okolo mysu Horn na plachetnici, ovládali plachty holými rukami. Rozprával mi, ako prasknuté drôty lán trhali ich kožu ako háky na mäso. Starý otec by bol šťastný, keby mohol zbierať bodliaky bez rukavíc. Červenal som sa a cítil som sa zahanbený.  

 O deviatej nám žena dala na raňajky teplé jedlo. Po tých nás znovu čakala práca. O dvanástej bol obed. To bolo najdôležitejšie jedlo dňa. Jeho množstvom sa podobalo na švédsku vianočnú večeru. Nachádzal som sa predsa v La Bourgogne, v rodisku francúzskej kuchyne. Obed trval dve hodiny. Potom sme šli späť do práce. O piatej bol olovrant. Po ňom sme museli rýchlo dorobiť, čo bolo treba, pretože o ôsmej bolo na rade posledné jedlo dňa. S tým sme skončili okolo desiatej večer. Potom, unavený, plný a po zmytí prachu vodou na dvore, som padol do postele. V dome nemali vodu.

Jednej noci som mal nočnú moru. Niekto tam hrozne kričal, niekoho vraždili. Vydesený som sa zobudil. Ale kričanie neprestalo. Nesnívalo sa mi to. Zmätený som zistil, že som ďaleko od domova, medzi senom, v stodole vo Francúzsku nad prasaťom a kozou a niekto tam dole bojuje o život. Vystrašený som sa rýchlo obliekol, a potme zliezol po vratkom rebríku. Dole, na krivej špinavej dlážke som bol oslepený žiarovkou. Keď si moje oči zvykli na svetlo, zbadal som, že to rodina zakáľa prasa. Jeho pravá zadná noha bola priviazaná o stĺp. Farmár držal jeden koniec dlhej, asi palec hrubej železnej tyče. Druhý koniec bol vrazený cez ústa, hrdlo, až do žalúdka prasaťa. Vďaka dlhoročným skúsenostiam vedel farmár perfektne zabíjať zvieratá. Hlavná tepna bola otvorená. Krv sa mu liala z hrdla do kýbla, ktorý žena jednou rukou pridržiavala. Druhou krv miešala, nech sa nezrazí. Prasa stále revalo, ale ako sa krv hromadila v kýbli, rev bol tichší a tichší. Keď bolo mŕtve, odtiahli ho von na dvor. Tu naň vyliali pár vedier vriacej vody. Prišiel mäsiar a začal ho porcovať, zatiaľ čo my sme si išli dať pred každodennou prácou kávu a chlieb. O dve hodiny neskôr, keď sme sa s farmárom vrátili na raňajky, jeho žena mi dala kus krvavnice. Nekúpila ju v obchode.

Počas týchto dní som chodil za farmárom ako jeho verný pes a pomáhal som mu so všetkým, čo bolo treba spraviť. Začínal som čím ďalej tým viac rozumieť, ako to tu chodí. Ale jednej veci som stále nerozumel. Stále chodil do starej špinavej stajne, kde dvíhal veká polorozpadnutých sudov a dával do nich na pol zhnité jablká. Jedného dňa som sa ho na to spýtal. Bez slova. Väčšina našej konverzácie bola neverbálna, rukami nohami. Rýchlo dal ruku do suda, a za uši z neho vytiahol zajaca. „Lapin,“ a dodal: „dáme si ho na večeru.“ Hlavu mu priložil k stene a rýchlym pohybom mu tupou stranou sekery zlomil lebku. Potom ho chytil za zadné nohy a stiahol ho z kože. Po obede sa ho chopila manželka. Na večeru sme mali duseného zajaca. V jedle na mojom tanieri som našiel malú guličku. Začali sa smiať a povedali: „To je jedno z Lapinových očí.“

Konečne hrozno dozrelo, ale zbierať ho bola nuda, takže moje plány stať sa kovbojom v Afrike sa nenaplnili. Vrátil som sa do Stockholmu s novou vedomosťou, a to že nie všetko sa musí robiť tak, ako vo Švédsku. To bolo na jeseň v roku 1958 a OUI, de Gaulle bol zvolený za prezidenta.

 

POVOLÁVACÍ ROZKAZ

 

Na jar 1959 som sa stal dvadsaťročným. Musel som ísť na rok na povinnú vojenskú službu. Často som chodil do kina na vojnové filmy z Holywoodu. Vojaci tam vyzerali, že tam trávia super čas plný strieľania, vyhadzovania vecí do vzduchu, zabíjania nepriateľov a nakoniec sa stanú hrdinami a odmenou im za to sú krásne dievčatá. Tešil som sa na ten zaujímavý život v armáde. Dostal som lístok na vlak do kasární. Prišiel som na čas. Bol som na prehliadke u lekára, ktorý mi popočúval srdce a pľúca. Zistil, že som schopný. Zaočkoval ma proti tetanu a ďalším chorobám. Poslal ma vyzdvihnúť si uniformu. V sklade už bola rada. Zaradil som sa do fronty. Prichádzali ďalší ľudia. Dostával som jednu vec po druhej. Všetko dobré veci, okrem topánok. Vyzerali byť veľké. Skúsil som si ich. Boli nepohodlné. Vypýtal som si menšie. Bolo mi povedané, že armádu nezaujíma, či mi je pohodlne, alebo nie. Pozrel som sa chlapíkovi do očí a povedal mu: „Keď budem mať správne topánky, budem lepším vojakom.“ –„Dobre,“ povedal, „počkaj tu, niečo s tým spravíme, keď dokončím túto krabicu.“ Keď obslúžil ostatných, bol priateľský. Vybral mi pár, ktorý mi presne sedel. Šťastný som kráčal do kasární. Našiel som svoju izbu z ďalšími troma holubmi, s ktorými strávim najbližší rok. Už boli prezlečení do uniforiem. Vyzliekol som sa, že sa idem tiež prezliecť. Bol som nahý, keď seržant otvoril dvere a zakričal, „nástup!“ Moji spolubývajúci vypochodovali von. „Ty tiež,“ povedal. „Už idem,“ odpovedal som. Ale on sa naštval. „Keď zakričím ‘nástup!’, myslím tým nástup HNEĎ.“ –„Prídem, keď si oblečiem uniformu.“ – „Pohni sa!“ Obliekol som si spodky a pridal som sa k ostatným. Keď dokecal a vyvolal naše mená, dal nám rozchod. Ponížený, iba   spodkoch, vrátil som sa do izby, zatiaľ čo moji spolubývajúci na mňa pobavene pozerali. Neskôr sme mali cvičenie. Boli sme poučení o nutnosti proste splniť rozkaz a o tom, aká je dôležitá tímova spolupráca. Pochodovali sme dookola so zbraňami, čelom vzad, v pravobok, ľavobok. Pozor a pohov. Potom sme dostali príkaz vyčistiť a naolejovať si zbrane. Keď som si sadol akceptujúc jeho príkaz, seržant prišiel ku mne, a priateľským hlasom sa ma spýtal, ako sa cítim. Možno to je nakoniec v pohode chlapík, naivne som si pomyslel. Neodhalil som jeho podlý trik. Predtým, než som čo i len vypustil slovo z úst, ziapal na mňa: „Bastard! V armáde sa stojí v pozore, keď rozprávaš s dôstojníkom!“ Postavil som sa a počúval ho. Pravda, pomaly som sa obliekal, pomaly som chodil, ale prišiel som s najlepšími úmyslami.

To bol iba začiatok. Týždeň po týždni si ma stále doberal. Bol som pomalý. Nedržal som správne hlavu. Nemal som na tvári ten správny výraz. Prikazoval mi robiť tie isté úlohy zas a zas, rýchlejšie a rýchlejšie. Usmieval som sa a robil som ich pomalšie a pomalšie. Mám predsa svoju hrdosť. To ho doháňalo k zúrivosti.

Jedného dňa sme cvičili streľbu. Dostali sme šesť nábojov. Môj záujem o prežitie ma priviedol k záujmu o zbrane a roky som bol členom streleckého klubu. Naučil som sa kontrolovať dych, aj ako pomaly a plynule stlačiť kohútik. Uložil som sa do pre mňa komfortnej streleckej pozície, nabil som pušku, dobre som zamieril a pomaly som stlačil spúšť. Prvá rana bola presne do stredu. Nebol som nervózny. Všetky ostatné rany boli tiež perfektné, mal som oveľa viac bodov, než ostatní.

Keď som bol zapísať hodnotenie, seržant mi neveril. Signalizoval chlapovi na terči, nech mu znovu ukáže výsledky. Výsledok každej rany bol signalizovaný ručne. To zabralo dosť času a ostatní chalani v rote sa pozerali a smiali. Robil zo seba somára. Keď už bolo jasné, že som vravel pravdu, strašne ho to vytočilo. Seržant vedel, že mám slabé kolená, tak aby ma ponížil, dal mi robiť drepy. Keď som ich niekoľko spravil, povedal som mu, že si myslím, že urobiť ich viac by škodilo mojim kolenám. „Viem, ako to ošetriť,“ povedal, a nechal ma odpochodovať k lekárovi. Lekár bol veľmi rád, keď mohol pomôcť kamarátovi dôstojníkovi naučiť nevychovaného holuba disciplíne. Uložil ma na jednu z nemocničných postelí a povedal, že tam mám ležať až kým sa moje kolená nevyliečia. Nemohol som v nemocničnej posteli vydržať, keďže mi nič nebolo. Bolo to ako v škole. Len sedieť v triede hodiny na zadku.

Jednali so mnou neférovo. Bol som idealista. Veril som, že keď nerobím ľuďom zle, nemali by robiť zle ani oni mne. Rozhodol som sa tým niečo spraviť. Keď prišla noc, počkal som, kým všetci zaspia. Potom som potichu vstal a bosý, oblečený iba v armádnej bielej nočnej košeli, som potichu otvoril okno a vyliezol von. Vedel som, že sú tam hliadky so psami. Plaziac a schovávajúc sa som sa nepozorovane dostal do kasární. Vošiel som do mojej izby a začal som si obliekať moje civilné oblečenie. Jeden z chalanov sa zobudil. „To si ty?“ zašepkal. Ostatní spali. „Áno, odchádzam. Nemajú právo ma tu šikanovať. Spi ďalej.“

Potichu som vyšiel späť von do tmy. Areál bol oplotený ostnatým drôtom, ale našiel som veľký strom rastúci hneď pri plote. Vyliezol som naň, po vetve preliezol a zoskočil na druhej strane. S nádherným pocitom slobody som kráčal cez nenávidené vojenské mesto. Všade bolo ticho. Bola to krásna májová noc. Niekoľko hodín som pokračoval na juh po hlavnej ceste z mesta, potom som vošiel do lesa. Pod hustým smrekom som si vyrobil lôžko z vetiev a niekoľkými som sa aj zakryl. Bola zima, ale zaspal som. Bol som vo forme, veď armáda ma dobre kŕmila. Za prvé dva týždne som pribral 13 kíl.

Keďže bola zima, nepotreboval som budík, zobudil som sa skoro. V máji je na severe noc krátka a tak už bolo svetlo. Chcel som ujsť od kasární čo najďalej, kým zistia, že som dezertoval.

Našťastie sa mi podarilo stopnúť auto. Vedel som, že ma polícia hľadá, a že musím vypadnúť z krajiny, smeroval som na kontinent. Neskôr som stretol ďalšieho stopára. Bol to svedok Jehovov. Mal na vtedajšiu spoločnosť dosť beznádejný pohľad. Povedal, že to celé smeruje do riti. Teraz sa snaží ujsť pred všetkým zlom na svete.

On a jeho kamarát kúpili v Taliansku záchranný čln, ktorý chcú prerobiť na krížnik. Keď sa im to podarí, preplachtia na neosídlený ostrov a začnú budovať novú spoločnosť. Ich jediný problém bol, že ani jeden z nich nevie narábať s nástrojmi, ani s loďou.

Hľadali tretieho človeka, ktorý by im to celé pomohol realizovať. Povedal som mu, že som sa narodil na náveternej strane ostrova, takže tieto veci mám už vrodené. Povedal som mu aj to, že som dezertér.

Odpovedal, že svedkovia Jehovovi sú úplne proti všetkým vojnám. Samozrejme okrem tej obrovskej nezmierniteľnej poslednej proti Diablovi počas konca sveta. Povedal, že Boh ma musel k nemu zaviesť. Stal som sa ich súčasťou.

Stopovanie bolo pomalé. Vôbec sme sa nepohli. Prechádzalo jedno auto za druhým. Môj nový priateľ hneď objasnil situáciu. Ľudia sa stávajú egoistickými. To je ďalší znak týchto zlých časov. Koniec sa blíži.

Zrazu boli všade okolo policajti. „Vzdaj sa! Si zatknutý!“ kričal ich kapitán. Moje zatknutie nebolo dramatické. Vzdal som sa bez boja, uznal som silu protivníka. Ich akcia bola výborne naplánovaná. Keď ma môj nový priateľ prijal do ich plánu, musel som ešte zavolať mame, nech sa s ňou rozlúčim. Olle mal však iné plány. Aby ma ochránil pred ešte väčšími problémami, dal polícii tip. Bol som spútaný a naložili ma do auta. Opúšťal som môjho kamaráta a dal som mu ďalší dôkaz o zlobe na tomto svete. Odviezli ma stanicu na výsluch. Povedal som im, že som idealista. Pre mňa je dôležité žiť môj život podľa mojich hodnôt. Že som plánoval preplaviť sa na opustený ostrov a tam budovať utopickú spoločnosť.

Oni mi zase povedali, koľko som stál túto spoločnosť peňazí, a koľko problémov som spôsobil. Na to som sa ich pokúsil poučiť, že keby boli na mňa radšej milí namiesto neustáleho šikanovania ma, tak by neboli žiadne problémy, a keby boli na seba všetci priateľskí, tak by neboli žiadne vojny, a nepotrebovali by sme armádu. Ale nemalo to význam. Zavreli ma do cely.

Jedného dňa ma odviezli na súd. Tu som bol obvinený z dezercie, nerešpektovania dôstojníkov, a ešte aj z neuposlúchnutia povolávacieho rozkazu. Bol som odsúdený na jeden mesiac a pätnásť dní vo väzení. Keby to nestačilo pre oľutovanie môjho činu a na zmenu môjich pacifistických myšlienok, strčia ma naspäť na ďalšie 3 mesiace, potom na 6 mesiacov, a tak ďalej, až kým nezmením názor.

Ale aj kriminálnici majú práva. Dali mi 3 týždne na odvolanie. Za 3 týždne môžem byť za horami. Švédsko má leto iba raz za rok. Život vo väzení bude lepší niekedy okolo Vianoc a aspoň tam nebudem musieť robiť veci, ktoré narušia normálny život.

Nastúpil som na trajekt do Dánska a potom stopoval do Hamburgu v Nemecku. Tam som si našiel prácu na stavbe. Keď ma to už nudilo, išiel som pracovať na malú nákladnú loď, ktorá smerovala do Anglicka. Tam som zostal tri mesiace a robil som všelijaké legálne aj menej legálne práce. Potom som išiel stopom do Rakúska a žil tam do polky decembra, keď som sa rozhodol, že je čas vrátiť sa späť do Švédska a odsedieť si trest.

 

 

VO VÄZENÍ

 

Prišiel som na policajnú stanicu a povedal im, že som hľadaný. „Môžme zariadiť, aby ste išli do väzenia až po Vianociach,“ povedali. „Som ateista a vybral som si, že si trest odsedím cez Vianoce, pretože neznášam Vianoce,“ povedal som s určitým uspokojením. Dostal som lístok. Najprv som nastúpil na vlak do Falkenbergu, mestečka, kde som prestúpil na autobus. Vystúpil som na križovatke v strede veľkého poľa ďaleko od civilizácie. Značka ma naviedla na cestičku, ktorá viedla cez les na kopec. Na vrchole kopca les zmizol a ja som zbadal väzenie, môj nový domov. Pozostávalo z niekoľkých budov pekne naaranžovaných pri jazere.

Keď som prišiel bližšie, zbadal som, že tam nie sú žiadne ploty ani mreže. Bolo určené pre pacifistov, opitých vodičov, a páchateľov znásilnení – proste pre menších zločincov. Celu som zdieľal s páchateľom znásilnenia. Pohodový chlapík, ale trochu horkokrvný, povedali mi.

Rozprával mi, že bol kamionista. Zastavil 15-ročnej stopárke, a uzavreli dohodu, že zaplatí spôsobom, ako dievčatá bez peňazí platia. Samozrejme, zaplatiť chcel dopredu. Bolo to v pohode. Po tom, ako ju odviezol si pomyslel, že by mohla ešte zaplatiť. Keď si tak užívali, dievča začalo bez príčiny tak kričať, že sa zbehli ľudia. Všetko to začalo preto, že bola nevďačná, povedal. Všetky tie problémy s políciou, s jeho šéfom, ženou a jeho tromi dcérami - tínedžerkami.

Nasledujúci deň ma zaviedli do dielne a povedali, že mám pracovať. S prácou som nerátal. Povedal som im, že keby sudca chcel, aby som pracoval, odsúdil by ma k práci. Vravel som im, že som bol v kine a videl tam zločincov sedieť v ich celách, ako nič nerobili, a to je spôsob, ako si mienim odpykať svoj trest.

Moje odmietanie nahnevalo strážnikov. Bol som obvinený zo vzbury. Keď zistili, že to mnou nepohlo, zavolali políciu. Neradi mali v ich maličkom tichom väzení problémových, ako som bol ja. Špecifikovali ma ako nebezpečnú osobu a eskortovali do väzenia s vysokou ostrahou. Počas cesty mi policajt povedal, že som sprostý, že teraz idem do väzenia, v ktorom vedia, ako zaobchádzať so skutočnými nebezpečnými zločincami. Večer toho krátkeho zimného dňa sme dorazili do nového väzenia. Vyzeralo ako naozajstné väzenie. Bolo obohnané vysokým múrom a na vrchu bol zatočený ostnatý drôt. Malo mrežované okná, pancierové dvere a veľa strážnikov.

Zaviedli ma na samotku a povedali mi, že mám šiť poštové vrecia, čo som samozrejme odignoroval. Strážnici mi povedali, že iba dni, ktoré odpracujem, sa rátajú ako trest. Keď nebudem pracovať, nechajú ma tu navždy. Po týždni prišiel do cely muž v bielom plášti s prijemným hlasom. Povedal mi, že ma posielajú do inej časti väzenia, kde sú väzni pozorovaní psychiatrami aby sa zistilo, či sú psychopati.

Moja nová spoločnosť pozostávala z vrahov, pyromanov, podvodníkov a pedofilov. Do tejto skupiny, stoky spoločnosti, som teraz patril aj ja. Keď som prišiel, všetci sedeli pri dlhom stole a jedli, rozprávali sa o poslednom futbalovom zápase. Prekvapilo ma, že každý vyzeral normálne. Nebolo to ako vo filme, že dobrí vyzerajú slušne a zlí vyzerajú zle. Po chvíli, čo som o tom rozmýšlal, som to uzavrel tak, že všetci vyzerajú normálne, pretože predtým, než boli zatknutí, pred pár týždňami, boli normálni, rešpektovaní občania. Dosť veľa z nich bolo chytených dlhý čas po tom, čo ten čin spáchali. Začal som rozmýšlať, koľko rešpektovaných obyvateľov je v skutočnosti zločincov.

Život v novom oddelení bol v skutočnosti posun k lepšiemu. V celách sme boli zamknutí iba od 9 večer do 7 rána. Veľa času sme trávili v spoločenskej miestnosti rozprávaním sa. Keďže som bol zelenáč, veľa starých väzňov bolo horlivých učiť ma ich pre mňa nové remeslá. Ako vylúpiť banku, ako vyhodiť do vzduchu trezor, ako vykradnúť dom, ... Moji noví priatelia ma povzbudzovali a predpovedali výbornú kariéru kriminálnika, pretože som bol dobrý organizátor, rozumel som technike a bol som zvedavý.

Najlepší učiteľ bol môj sused. Zvláštna osobnosť v tejto zvláštnej spoločnosti. Na dvere svojej cely si zavesil tabuľku s nápisom „NEVYRUŠOVAŤ“.

Bol to aristokrat so silne pravicovými politickými názormi. Rozhodol sa, že svoj život obetuje vedomostiam. A na to potreboval tiché a pokojné miesto. Príležitosť prišla jedného dňa počas hádky s jeho protivníkom. Mal pocit, že neexistuje logickejšie riešenie, než mu pichnúť dlhý nôž do chrbta. Jeho dlhoročné členstvo v Hitler Jungen mu dalo dobrý vojenský výcvik.

Nesnažil sa jeho zločin zakryť. Účely mal tento skutok dva: zlikvidovať komunistu; získať teplú posteľ a voľný stôl.

Spoločnosť jeho skutok posudzovala z druhej strany. Ohodnotili ho ako šialeného. Šialeného, ale veľmi inteligentného. Inteligentného a nebezpečného.

Nevyrušoval som môjho rezervovaného suseda, ale po týždni sa sám rozhodol, že by ma mal spoznať. Počas jedného z jedál si sadol vedľa mňa a začal s rozhovorom. Chcel spoznať moju filozofiu a zistil, že sa mu páči. Stal som sa jeho chránencom. Keďže bol aristokrat a politik, bolo prirodzené, že určoval pravidlá oddelenia. Väčšinou to boli jeho spôsoby, čo mu dávalo silu, ale používal aj malé triky, aby mu boli ostatní väzni sluhami. Napríklad jeden väzeň mu ustielal každé ráno posteľ. Vždy za to dostal cigaretu. Som si istý, že by sa mu viac oplatilo si tú posteľ ustlať sám, ale to nebola pointa. Pointou bolo ukázať, kto tu je pánom.

V cele mal veľa kníh. Teraz, keď sme boli priatelia, často ma k sebe pozýval, aby sme diskutovali o veľkých otázkach. Jedného dňa povedal: „Sven, pozorne počúvaj: nikdy neurob to, čo som spravil ja, pretože násilie nikdy nie je riešením problému. V knihách nájdeš odpovede. Knihy napísali najväčší ľudia sveta. Kedykoľvek budeš mať problém, mal by si ísť do knižnice, a nájsť o ňom knihu. Napríklad keď ideš do Francúzska, sú tam knihy o Francúzsku. Keď chceš postaviť rádio, sú tam o tom knihy. Keď chceš vedieť o živote po smrti, aj o tom sú tam knihy.“

Začal ma sprevádzať svetom poznania. „Výborný začiatok vzdelávania sú dejiny filozofie,“ povedal, a požičal mi knihu s mnohými stranami. Bola to kniha „Dejiny západnej filozofie“ od Bertranda Russela.

Po filozofii nastupuje psychológia. Podal mi „Úvod do psychoanalýzy“ od Sigmunda Freuda. Potom prišli knihy od Tolstoya, Dostojevského, Strindberga, Nietzscheho, Schopenhauera a veľa ďalších.

Ďalší deň mi povedal, že si musím zaobstarať výkladový slovník. Zdôrazňoval dôležitosť mať plnú kontrolu nad jazykom, vedieť presný význam každého slova.

Povedal mi tiež, že je dôležité písať. „Keď píšes, očistíš myšlienky od nedôslednosti. Väčšina myšlienok je príliš zložitá na to, aby s nimi mozog vedel narábať. Mozog dokáže držať iba jednu myšlienku v tom istom čase, ale realita je zložitá, vytvorená z mnohých vrstiev základných princípov. Systém alebo plán, ktorý nie je stopercentne v súlade s realitou je nanič. Píš. Obmedzíš tým chyby v tvojich úvahách.“

„Neexistuje deň bez napísaného riadku,“ znelo jeho motto.

Pri ňom som si uvedomil obrovskú silu učenia. Ako človek bez vedomostí som mal kopec problémov. Jedna vec bola istá. Ak knihy pomáhajú riešiť problémy, tak potom budem čítať veľa kníh.

 

Čas som trávil príjemným vzdelávaním. Jedného dňa som bol odvedený do kancelárie muža v bielom plášti s príjemným hlasom. Oznámili mu, že stále odmietam pracovať a ísť naspäť na vojnu.

Povedal: „Môžem napísať oficiálny posudok, že ste psychopat. Potom Vás pustia a nebudete sa už nikdy musieť vrátiť do armády. Budete slobodný muž. Slobodný, ale navždy outsider.“

Jedného mrazivého rána vo februári 1960, o siedmej, som stál pred vonku pred bránami väzenia. Slobodný človek. Slobodný, ale vraj psychopat. Mal som oblečené vlastné šaty. Dýchal som čerstvý vzduch. A ešte mi dali aj 35$ na nový začiatok v živote.

Nastúpil som na električku do kúpeľov, išiel som do sauny, nech zo mňa zlezie ten pach väzenia. Neskôr som kráčal hlavnou ulicou. Oproti išli krásne dievčatá. Usmieval som sa.

 

MALÝ LACNÝ FUNKČNÝ DOMOV

 

Môj pobyt vo väzení zo mňa nespravil ťažkého zločinca, ale dal mi vášeň pre čítanie kníh. Neuľahčili mi zaradenie do spoločnosti. Na druhej strane, čítanie mi zabralo väčšinu toho času, kedy bežní ľudia musia platiť za svoj život. Našiel som si svoju cestu ako žiť lacno. Rozhodol som sa pre jednoduchý život na malej lodi. Tam budem mať priestor na čítanie. Tiež to bude môj domov, zatiaľ čo sa budem plaviť a spoznávať veľa krajín a kultúr.

Kúpil som si peknú, tradičnú, otvorenú veslicu - klinker s plachtami a pádlami. Bola 4.7m dlhá a 1.6m široká. Stála ma tridsať dolárov. Zvyšných dvadsať som použil na to, aby som z nej vytvoril môj plávajúci domov.

Z lát z borovíc som vyrobil konštrukciu. Širokú ako loď a dosť vysokú na to, aby som v nej mohol sedieť. Dvere boli na zadnom konci. Na strechu som pribil plachtovinu a natrel ju na bielo. Na zvyšok lode som spravil obšívku z borovicových lát. Teda okrem jednoduchého nesamovylievacieho kokpitu. Meno som jej nedal.

Bez toho, že by ma niekto zbadal, som odrezal malý smrek. Nahrubo som ho mojou sekerou očistil od vetiev a kôry. Vyrobil som z neho druhý sťažeň. Umiestnil som ho za kokpit pred zadnou palubou. Vystrojil som ho kúskami drôtu, ktorý sa povaloval okolo. Keďže zadný sťažen bol vyšší, než predný, povýšil moju veslicu na škuner. Dopredu som ešte dorobil čeleň. Ďalšie plachty som zobral zo záchrannej lode, ktorá patrila starému otcovi. Keď som bol malý, používal som ich na stavbu pevnosti. Hlavná plachta bola príliš veľká, tak som z nej odrezal. Kosatka sa hodila taká, aká bola. To bolo všetko. Tieto malé úpravy ma povýšili z psychopata na kapitána.

Hoci moja loď bola teraz veľmi funkčná, súťaž krásy by nevyhrala. V skutočnosti jedno dievča, ktoré som pozval na plavbu v mojom škuneri zmenila svoj názor, keď ju uvidela. „Tvoja loď je príliš škaredá,“ povedala, odkráčala preč, a nechala ma opusteného. Chvíľu na to, rozvedená matka, ktorá mala 50 stôp dlhú rybársku loď s pokazeným motorom na pobreží mi dala prácu na leto. Mal som sa starať o jej 15 ročného chalana Alana a o jej loď Kronan počas letných prázdnin. Dala mi peniaze na jedlo. Alan a ja sme naložili moju loď náradím a kempingovými vecami a odrazili na sever. Prvý deň bol vietor proti nám. Pokúšali sme sa schovávať v závetrí ostrovov, a tak sme trochu, aj keď nie moc, pokročili. Ďalší deň sa vietor otočil, takže bola plavba v pohode a večer sme dorazili k rybárskej lodi. Bola to typická tradičná loď zo západného pobrežia s rovnakými koncami, ako kanoe, s veľkým výtlakom. V jej nádrži na ryby, prerobenej na salón, bolo veľa miesta. Bola zamoorovaná v prírodnom prístave na celkom veľkom ostrove. Na ostrove okrem jedného starého muža, Viktora, a jeho kravy nikto nebýval. Oni ale žili na druhej strane, takže sme boli odkázaní sami na seba. Na pevninu to bolo asi mílu. Náš príchod sme oznámili Viktorovi, ktorý dáva na loď pozor cez zimu. Cez leto je na pobreží veľa turistov. Navštívili sme open-air diskotéky, stanové kiná a jachtárske centrá. Boli sme všade, kde sa niečo dialo. Občas sme aj pracovali na lodi. Oškrabávali a maľovali, a bez úspechu sa snažili nakopnúť obrovský starý hrdzavý netesniaci motor. Väčšinu peňazí a času sme využili na zážitky. Jedlo nebolo prioritou. Keďže sme mali veľa aktivít a málo sme jedli, boli sme chudí a fit. Najviac sme sa hádali o tom, kto bude umývať riad.

Jednej tichej tmavej noci sme sa plavili späť na ostrov. Alan spal v kajute a ja som driemal pri kormidle. Zobudila ma rana, a potom sa loď prudko naklonila. Udrel do nás masívny poryv. Plachty začali flatrovať a cez bort sa liala voda. Nabrali sme veľa vody. Vlastne, v skutočnosti sme sa potápali. Zdvíhal sa vietor a bola tma ako v rohu. Ochvíľu bola loď z polovice plná vody a ešte o to rýchlejšie naberala ďalšiu. Napriek tomu sa Alanovi podarilo úzkymi dverami vyliezť z kajuty a preliezť okolo mňa na strechu, odkiaľ sa dostal až k čelenu, a to bez toho, že by ešte zhoršil už tak hroznú stabilitu lode. Inštinktívne som schmatol vedro a začal o dušu vylievať. Topiaci sa aj slamky chytá.

Keď som vyrábal nástavbu, dosky som používal také, ako prišli z píly. Samozrejme, len máloktorá sadla presne. Na zatesnenie škár som sa vykašľal. Nie som predsa žiadny buržoj, aby som potreboval mať vyšperkovanú loď a plachtila pekne aj bez nástavby. Teraz som zistil, že moja úvaha nebola najbystrejšia. Teraz cez tie škáry naberala veľa vody.

Vodu som z lode vyčerpával ako odušu. Ale nič z toho. Vzdal som to. Zrazu som začul Alanov povzbudivý hlas: „Vyhrávaš!“ Vtedy som zistil, že buď loď zachránim teraz, alebo nikdy. Vydal som zo seba všetko. Výkon hodný Herkula. Loď sa začala pomaly vyrovnávať až sme nakoniec nenaberali žiadnu vodu. Vyčerpaný som poveril Alana, aby to dokončil.

Víchrica ustala. Vychádzalo slnko. Krátka letná severská noc sa chýlila ku koncu. Vo svetle rozbresku som zbadal, že predný steh nevydržal. Muselo sa to stať pri tom poryve. V kajute bol neporiadok. Trochu sme poupratovali, vytiahli sme veslá a začali sa blížiť k ostrovu. Keď sme dorazili k mateskej lodi, boli sme na smrť unavení. Išli sme rovno do kójí.

Ráno pri raňajkách sme sa bavili o našom nočnom dobrodružstve. Alan povedal, že do lode sa lialo viac vody, než som z nej stíhal vylievať. Priznal sa, že keď videl, ako som to vzdal, zakričal mi, že vyhrávam, len preto, aby ma povzbudil. Myslím, že klamstvo je občas dobrá vec.

Tiež mienil použiť čeleň, najväčšiu drevenú časť lode, aby ho udržal pri plávaní nad vodou. To ma naštvalo. Ja som ho mienil použiť na označenie vraku, aby som ho mohol neskôr nájsť a zachrániť môj plávajúci domov.

Ráno som strávil tým, že som opravil predný steh a utesnil som škáry v nadstavbe.

Celé leto sme mali taký nabitý program, že sme ani nespozorovali, ako rýchlo ušlo. Dni sa krátili a Alanove prázdniny sa chýlili ku koncu. Začiatkom augusta prišiel čas zamieriť späť na juh.

V deň, kedy sme plánovali odchod z ostrova, fúkal silný západný vietor. Ten by nám umožnil rýchly postup domov, ale najprv sme sa museli dostať z fjordu a preplaviť sa okolo mysu.

Začali sme križovať proti vetru medzi dvoma ostrovmi. Išlo to veľmi pomaly, sotva sme po každom obrate dosiahli nejaký postup. Najhoršie bolo, že starý rybár, ktorý proti tomu istému vetru vesloval na svojej naloženej lodi, išiel rovnako rýchlo. Trvalo nám asi hodinu kým sme konečne oboplávali mys a mohli sme uvoľniť plachty.

Až do večera viedla naša plavba cez kanál s vysokými horami na oboch stranách. Prirodzene sa vietor znova otočil proti nám. Konečne sme došli na jej koniec. Bola tam len malá rybárska dedinka, ktorá sa rozprestierala na oboch brehoch úzkej medzery medzi dvoma ostrovmi.

Náš napínavý boj s živlami zaujal skupinku ľudí, ktorí stáli na brehu a pozorovali naše bezvýsledné snaženie. Nakoniec sme sa rozhodli vytiahnuť viac plachiet. Bolo to rozhodnutie buď, alebo. Aby sa loď príliš nenakláňala, zavesil som sa, ako najťažší člen posádky, na bort. S pomocou niekoľkých správnych poryvov sa nám podarilo dostať sa až na otvorené more, kde nás sila vetra donútila zredukovať plachty.

Predtým, než sme zmizli v diaľach, som zahliadol niekoľko pobúrených ľudí, ako krútia hlavami nad takou nevhodnou ľodou a šialenou posádkou. Niektorí dokonca kričali, že sa nám to nemôže podariť. O hodinu sme zbadali, že sa k nám zozadu blíži loď pobrežnej hliadky. Prirazili k nám zboku a povedali nám, že boli zalarmovaní znepokojenými ľuďmi na pobreží. Bavili sa s nami zhovievavo. Zrejme v domnienke, že sa bavia s ľuďmi, ktorí nevedia, čo je pre nich dobré.

Povedali nám, že podľa predpovede sa má počasie ešte  zhoršiť a neodporúčajú nám pokúšať sa dosiahnuť náš cieľ, ktorý je vzdialený ešte sedem míľ na juh. Ponúkli nám odťah na ich základňu do blízkej rybárskej dedinky. Stmievalo sa a začínali sme byť po celom dni unavení, tak sme prijali ich ponuku.

V tých časoch, pred televíziou, bol výjazd pobrežnej hliadky pre záchranu lode v zlom počasí vzrušujúcim predstavením. Miestni vždy netrpezlivo čakali na ich návrat. Takže keď sa vrátili s ich úlovkom, veľká časť mužskej populácie na ostrove už bola pripravená. Dospeláci znova krútili hlavami nad úbohým zjavením mojej lode. Začul som jedného, ako vraví ostatným: „Modlime sa k Pánu, a ďakujme mu za jeho ochranu týchto mladých ľudí v takejto búrlivej noci.“ Sklonili hlavy v tichej modlitbe.

Pre mladých sme my, námorníci, ktorí pokorili búrku, boli hrdinami. Pozvali nás do ich jaskyne za veľkou kopou bedničiek na ryby. Opýtali sa nás, či nie sme hladní. Boli sme hladní celé leto! Od rána sme nič nejedli, ich ponuku sme neodmietli. Jeden z chalanov išiel na jeden z trawlerov a doniesol ryby. Ostatní išli domov a vyrabovali špajzy. Ja som doniesol moju petrolejku a panvicu. Konečne sme boli sýti. Alebo skôr prepchatí?

Nasledujúci deň bolo krásne. Pokračovali sme smerom na Marstrand, centrum jachtingu západného pobrežia Švédska. Ako sme prešli cez ďalší fjord, vietor ľahol. Plachty spľasli a začalo byť horúco. Ako sa blížil večer, plížil sa k nám veľký čierny mrak. Bol stále väčší a väčší. Tmavší a tmavší. Povzbudilo nás to.

„Konečne vietor,“ povedali sme si veselo. Zrazu do nás udrel poryv, ktorého sila nás prekvapila.

Vyskočil som zrefovať hlavnú plachtu, ale výťah sa zasekol hore na nie práve najhladšom povrchu môjho na kolene vyrábaného sťažňa. S Alanovou pomocou som vyliezol na našťastie nie veľmi vysoký sťažeň a dostal plachtu dole bez toho, že by som prevrátil loď. Poryv zmizol tak rýchlo, ako prišiel, bez  spôsobenia nejakej škody. Fúkal dobrý svieži vietor. Plachetnica kúsok od nás stratila sťažeň. Prechádzajúca loď ju odtiahla na breh. Keď sme dorazili do prístavu, bol som hrdý, že môj malý lacný plávajúci domov prežil poryv, ktorý pripravil veľkú konvenčnú loď o sťažeň, bez ujmy.

Zlé počasie a vietor nás zdržali v Marstrande príliš dlho. Čoskoro sa ukázalo, že ostatní jachtári, rybári a letní návštevníci nezdieľajú môj pyšný pohľad na moju malú silnú loď. Ich pohľad na jej kapitána nebol o moc príjemnejší. Mal som dlhé vlasy, sandále bez ponožiek (v tom čase to ešte nebolo v móde) a v tých studených upršaných dňoch som nosil zimník po starom otcovi, ktorý mal už nejaké tie rany po tom, čo mi vo Francúzsku slúžil ako domov. Ešte k tomu, kajuta bola pre dvoch príliš malá, tak som spal na streche v igelitovom vreci.

Dni plynuli a náš čas sa krátil. Jedného dňa počasie vyzeralo, že budeme mať šancu, a tak sme sa pokúsili vyplávať. No ďaleko sme nedošli. Dážď a protivietor nám neumožnili postup, takže keď k nám prirazili decká na ich daysaileri a ponúkli, že Alana hodia na breh a odtiaľ môže ísť za mamou autobusom, súhlasili sme. Potom som to ešte niekoľko hodín skúšal z rôznymi kombináciami plachiet. Večer som doplachtil späť do Marstrandu. Ako vždy, skupinka ohováračov čumela na čudáka a jeho hroznú loď. Jeden z nich sa spýtal: „a čo sa stalo tvojmu kamarátovi?“ Čo má čo do mojich vecí strkať nos. Sarkasticky som mu  s vážnou tvárou odpovedal: „Spadol do vody a utopil sa.“ Evidentne to zobral vážne, lebo o pár minút sa u mňa zjavili dvaja policajti a pýtali sa to isté. Povedal som im, že bol celý mokrý, bola mu zima a tak preskočil na okolo prechádzajúcu loď, ktorá ho odviezla na breh na pevninu, aby tam mohol ísť na autobus domov. Zachvíľu mu začína škola. Policajt asi viac veril slušne vyzerajúcemu občanovi, ktorý ich rýchlo informoval o tragédii. Inak by som asi, na potešenie publika, nebol eskortovaný na policajnú stanicu pre ďalšie vyšetrovanie. Netrvalo im dlho, kým zistili, že som psychopat, ktorého práve pustili z väzenia s najvyššou ostrahou. To ešte posilnilo ich podozrievavosť, že som môjho kamaráta hodil cez palubu. Konečne po dlhom presviedčaní súhlasili, že teda zavolajú Alanovej mame. Našťastie už dorazil domov. Povedala im, že bol mokrý a bola mu zima, tak preskočil na okolo sa plaviacu loď, ktorá ho odviezla na breh, odkiaľ išiel domov autobusom, pretože onedlho musí ísť do školy.

Ešte sa jej chvíľu vypytovali, ale nakoniec sa rozhodli vzdať to a priznať, že som hovoril pravdu a jej syn je nažive. Neochotne ma nechali ísť, ale varovali ma, aby som im už nerobil problémy.

Ešte niekoľko dní trvalo zlé počasie, ale moja loď bola schovaná v dobre chránenom prístave a v tomto období sa neplatilo za kotvenie. Počas veterných dní som chodil na prechádzky popri skalách a zbieral som brusnice a čučoriedky, alebo som len tak ležal na streche kajuty a čítal si. Skamarátil som sa s niekoľkými jeunesse doré (mladí umelci, ktorí sa vzopreli svojej majetnej rodine; pozn. prekl.) a tí ma pozvali do ich partie, kde sme diskutovali o veľkých otázkach. Čas plynul. Jedného dňa sa objavili na ostrove reportér s fotografom. Ľudia im o mne museli povedať, pretože ma prišli požiadať o rozhovor. Pobúrilo ich, keď som si vypýtal $2 honorár. Rozhovor ale začal až keď mi dali peniaze.

Na ďalší deň som sa o sebe dočítal v novinách. Opísali ma ako poľutovaniahodného lenivého človeka, príliš psycho na to, aby som sa o seba vedel sám postarať. Mal by som byť zavretý za mrežami.

Môj plávajúci domov neobišiel lepšie. Ten zase opísali ako nebezpečný kus dreva. Vrak, ktorý drží pokope len silou vôle, drôtu a klincov. No nemal som pocit, že by ten článok znížil moje sociálne postavenie.

Už som skoro rezignoval. Už som si myslel, že leto je preč, a počasie už bude len stále rovnako beznádejné, keď jedného rána som sa zobudil do slnečného dňa. Pozrel som sa na vlajky a zistil som, že fúka len mierny vietor zo severozápadu. To by mi mohlo dať možnosť sa odtiaľto pohnúť. Rýchlo som sa naraňajkoval, vytiahol plachty, odviazal, zakýval imaginárnemu davu a zamieril na juh. Poobede som sa už uväzoval v našom prístavčeku pred maminým domom.

Mama mi dala bilge pumpu. Našiel som kus preglejky, ktorým budem môcť za zlého počasia prekryť kokpit. Ešte som pripevnil zopár ďalších malých vecí. Zaobstaral som si mapu, a konečne som bol poriadne pripravený (a najedený) na veľký odchod. Keď som sa jedného rána zobudil, obloha bola krištáľovo jasná. Ťažko sa dal cítiť čo i len závan vetra. Toto ráno sľubovalo perfektný deň. Vytiahol som všetky štyri plachty a ako som pomaličky driftoval, moja sestra spravila z náveterného brehu zopár fotiek mora, ktoré ako zrkadlo odráža obraz mojej lode. A môj mladý svet sa pomaly zväčšoval. Mal som svoj vlastný malý lacný funkčný plávajúci domov. Cítil som sa slobodný.

Vyšiel som zo závetria nášho ostrova, chytil som vietor a mal som dostatočnú rýchlosť na to, aby som mohol držať kurz. Išlo to dobre. Naobed prišlo zopár vysokých oblakov a vietor sa začal trochu zdvíhať. Obloha začal šedivieť. Večer som vyhodil kotvu v chránenej zátoke. Začalo mrholiť a bríza už nebola jemná. Dnes som preplachtil dobrých 15 míl na juh. Nešiel som na breh, ostal som v mojej malej útulnej kajute. Nasledujúce ráno bolo šedivo a mrholilo. Vietor bol silnejší, ale aspoň bez poryvov. Obliekol som si moje nepremokavé gate, zavrel dvere do kajuty a kokpit prikryl preglejkou. Fúkalo od brehu a tak more bolo pokojné. Vytiahol som plachty, zdvihol kotvu a pokračoval popri brehu na juh. Teraz som bol južne od Göteborgu, kde sa vlieva do mora veľká rieka. Tu už nebola hlboká voda ako to je severnejšie. Namiesto toho som sa plavil popri pobreží a miliónoch veľkých kameňov ležiacich na pieskovom dne. Tie síce boli nebezpečné pre dopravné lode, ale pre moju malú pomalú loď s pevným a plytkým kýlom nie a tak som sa plavil tesne popri brehu a užíval som si plavbu. Všetky znaky leta sú už dávno preč. Iba ďaleko od pobrežia som videl nejaké lode.

Takto som sa plavil celý deň. Za súmraku ma delil od mesta Varberg iba polostrov spojený s pevninou rovnou hrádzou. Zakotvil som na jeho špici, kde mi malá zátoka poskytla dokonalý prístav. Tak ako deň predtým, aj dnes som spravil okolo 15 míl.

Aj tú noc som spal v kajute. Zapálil som petrolejku, najedol som sa a chvíľu som si čítal. Predtým, než som šiel spať, vyšiel som do kokpitu a pozoroval šedé veterné opustené pobrežie. Iba ďaleko som videl mesto, ktorého svetlá mi dávali najavo, že nie som na tomto svete úplne sám. Po chvíli som šiel naspäť do kajuty a zaliezol som do môjho suchého, príjemného spacáku. Lampu som dal von a zaspal ako bábo.

Nasledujúci deň sa obloha trochu vyčistila, ale stále fúkal svieži vietor. Preplachtil som okolo polostrova do Varbergu a uviazal som sa záveternú stranu móla, ktoré fungovalo aj ako vlnolam. Netrvalo dlho a vietor začal fúkať veľmi silno na juh, ale už bolo jasno.

Bol koniec augusta 1962. Mal som 23 rokov, ale toto bolo prvýkrát v mojom živote, čo som bol sám dlhšie, než jeden deň. Či som sa nenudil? Isteže nie! Napodiv som mal pocit, že naozaj žijem, a že ma to napĺňa. Začínal som prichádzať na to, že more je druh divokej prírody, ktorú milujem, a že myšlienka mať plávajúci domov, bola skutočne pre mňa.

Búrka držala v meste okrem mňa ešte jednu anglickú jachtu. Jej posádka pozostávala z troch ľudí. Dvoch mužov a jednej ženy. Boli to profesionálni vojaci, delostrelci zo základne v Kieli v Nemecku, ktorá patrila k spojencom okupačných vojsk. Jachta bola zajatá Angličanmi ako vojnová korysť a teraz patrila delostreleckému yacht klubu. S istou hrdosťou mi povedali, že na tejto jachte sa plavil Göring. Môj plávajúci domov sa im páčil viac, než mojim spoluobčanom, i keď jeden z nich povedal: „It is not my cup of tea (mňa do toho nič).“ – zvláštna fráza, ktorú mi museli vysvetliť.

Kým sme čakali na lepšie počasie, strávili sme spolu veľa času. Žena nám ukázala Twist, nový rock&rollový tanečný štýl, ktorý sa krátko na to stal populárnym. Boli sme aj liezť. A okrem toho sa im pokazilo kormidlo, tak sme ho opravili.

Keď plánovali ich plavbu, naložili na loď množstvo armádnych konzerv s jedlom. Každý z nich, bez toho, aby to povedal ostatným, zobral viac konzerv, než by boli kedy potrebovali. Každá skrinka bola plná zelených armádnych konzerv. Teraz zistili, že počas svojej kariéry zjedli toho toľko, že ich už nechcú ani vidieť. Loď s nimi ale vrátiť nemohli, pretože ďalšia posádka by mohla prezradiť, že používali vojenské zásoby na ich nevojenskú dovolenku, čo nemohli dopustiť. Tak som im navrhol, že ich tohto problému zbavím, a dokonca zadarmo. Takto moja ekonomika spravila obrovský krok dopredu.

Stretol som aj ženu. Bola to umelkyňa o 10 rokov staršia odomňa. Okrem lásky a jedla mi dala topánky, ktoré tam nechal jej predošlý priateľ. Šokovalo ma, že si tridsaťročná žena vie tak užiť sex.

Verejná knižnica mi poslúžila miestom na čítanie a požičala mi knihy. Čučoriedky a jahody už neboli, ale dozreli černice.

Keď som odchádzal z Varbergu, kúsok odtiaľ vyčíňala búrka. Mal som počkať, kým prejde, ale cítil som sa byť pripravený na nové výzvy. Pripravil som loď na zlé počasie tým, že som kopit zakryl kusom mojej preglejky, odrazil som sa, párkrát som zabral pádlom a vlnolam bol za mnou.

Vietor fúkal smerom na breh. Pobrežie neďaleko v mojom závetrí, plné zvlnených piesočných pláží, ktoré sa rozpínalo na juh míľu za míľou. Skaliská, ktorých mnoho bolo na severe, sú preč. Niekoľko vĺn sa na plytkom dne zdvihlo do výšky a bolestivo udrelo do lode. Jedna z nich ma takmer zobrala so sebou, tak som si okolo pása uviazal lano. Plánoval som doplachtiť až do Falkenbergu, asi 15 míľ popri pobreží, ale ešte bola predomnou veľká časť dňa, keď som zbadal jeho vlnolamy. Rozhodol som sa, že nebudem plytvať časom, no problém bol, že som bol na otvorenom mori, fúkal silný vietor, ktorý mohol ešte zosilnieť. Okrem toho, keď som sa pozrel do mapy, zistil som, že najbližší prístav, Halmstad, je 25 míľ ďaleko.

Ale bol som opitý rýchlosťou lode, hučiacim vetrom a veľkými vlnami, a tak som so zmiešanými pocitmi, napriek mojej opatrnosti, pokračoval. S prichádzajúcou nocou som dosiahol Halmstad. Oboplával som mys, a po vetre som po rieke Nissan doplachtil priamo do centra mesta, kde som sa uviazal ku nábrežiu. Dnes som preplával 40 míľ. To bol môj rekord.

Po pár dňoch som pokračoval naprieč veľkou zátokou do ďalšieho prístavu, Torekov. Vzdialenosť bola asi 20 míľ, ale počasie sa počas dňa obrátilo proti mne, takže som doň vošiel až okolo 2 ráno. Bola hrozná tma a vôbec som netušil, ako prístav vyzerá. Spozoroval som 2 svetlá, ktoré som považoval za prístav, ale namiesto toho som narazil na skalu. Odpadlo mi kormidlo, ale našťastie som ho predtým priviazal k lodi kusom drôtu. Keď som skočil do vody, aby som odtlačil loď z plytčiny, zbadal som skutočný prístav a iný pár navádzacích svetiel o 90° na pravobok. Snažil som sa nasadiť kormidlo späť na jeho závesy, ale vlny príliš udierali do lode, a nepodarilo sa mi to. Podchladený a nešťastný som vyliezol späť na loď a snažil som sa vymyslieť iné riešenie.

Doma sme mali model lode môjho starého otca. Pamätám si, ako som sa ho spýtal, ako mohli kormidlovať tú loď s takým pre ňu malým kormidlom. “Používali sme plachty. Kormidlo bolo iba na dolaďovanie,” odpovedal, a vtedy mi povedal o strede laterálneho odporu a ťažisku.

V tme tej daždivej noci som prvýkrát, a napodiv úspešne, skúsil ovládať loď len jej plachtami. Pritiahnutím plachty na hlavnom sťažni som namieril loď proti vetru. Pritiahnutím kosatky som ju nechal odpadnúť od vetra. Takto som loď dopravil do prístavu, zatiaľ čo kormidlo veselo poskakovalo priviazané za loďou.

Torekov je oveľa menší než Halmstad a Varberg. Je to iba rybárska osada, ktorá sa v lete rozšíri o kemp. Teraz, keď už väčšina letných obyvateľov odišla, osada stíchla. Netrvalo dlho, kým si všimli, že do ich malého prístavu vplávala nová loď, ešte k tomu taká zvláštna, ako tá moja. Prišli ma pozdraviť dvaja miestni, Emil a jeho priateľ, umelec prezývaný Målaren (Švédsky výraz pre maliara). Målaren nevedel vyžiť zo svojho umenia. A tak pomáhal Emilovi. Bol jeho parťákom pri love rýb, alebo proste robili, čo sa dalo. Opravovali domy, starali sa o lode a tak ďalej...

Målaren, totálny idealista, ma spoznal ako svojho duševného brata. On a Emil ma zobrali pod svoje krídla. Emil mal houseboat v prístave. Mal tam krčmu pre miestnych. Nebola pre letných prisťahovalcov, ale mňa pozvali. Pomohol som im s nejakými malými prácami. Na oplátku mi dali rybu, jedlo, požičali knihy a počúval som ich tradičnú hudbu. Jedného večera mi Emil povedal, že na ďalší deň to vyzerá na dobré počasie. Tak som ráno skoro vstal a vytiahol plachty. Vôbec nefúkalo, tak som z prístavu vypádloval. Zrazu prišla hmla ako mlieko. Všetko zmizlo. Mal som malý vreckový kompas, ktorý ale nebol nič moc, pretože sa strelka často zasekávala. V bezvetrí, bez toho, aby som vedel, kam smerovať, nebolo čo robiť. Po pár hodinách som sa začal nudiť a tak som sa zamestnal rybárčením. Na počudovanie sa na háčik chytila ryba hneď, ako som ho hodil do vody. Tak som ju vytiahol, vybral háčik a nahodil znova. Ochvíľu som mal ďalšiu. Tu ich musí byť plno!

Po pár minútach som mal dosť. Hoci som mal môj varič na petrolej, rozmýšlal som, že by som mohol vyskúšať zjesť ich surové ako Japonci. Vedieť jesť surové ryby by sa mohlo v nejakej zlej situácii hodiť. Nakoniec sa ukázalo, že to vôbec nie je také zlé. To dokázalo, že varič je luxus a nie nutnosť.

Hodina plynula za hodinou, ale hmla sa nevytrácala. Netušil som, kde som. Konečne sa k večeru zdvihla. Na moje prekvapenie som bol hneď za vlnolamom Torekovu. Stále bolo bezvetrie, a tak som vytiahol veslá a dovesloval späť na moje miesto. Uviazal som sa a stiahol plachty. Nasledujúce ráno Emil a Målaren zbadali moju loď na tom istom mieste ako predtým, robili si srandu z mojej navigácie.

O niekoľko dní neskôr za severozápadného vetru som odplával už naozaj. Za čerstvého zadného vetra sa mi podarilo naozaj pokročiť. V prielive medzi Švédskom a Dánskom je často prúd, ktorého smer je ovplyvňovaný počasím. Myslím si, že v ten deň ma tlaková níž nad Baltickým morom musela poriadne aj s okolitou vodou potiahnuť na juh, pretože v ten večer som dosiahol Copenhagen, ktorý je vzdialený 50 míľ. V prístave som došiel do sporu s Dánmi. Zakázali mi plachtiť. Povedali, že to je u nich predpis. Musel som stiahnuť plachty a vytiahnuť pádla. Bolo to hlúpe, pretože pod plachtami som mal oveľa väčšiu kontrolu nad loďou, než pri pádlovaní. Inak sú Dáni priateľskí, zachvíľu ma okolo sa plaviaca vyhliadková loď priviazala a odtiahla priamo do Nyhavnu, pestrofarebnej najstaršej časti prístavu. Tam som strávil noc pri ožierajúcich sa Švédskych turistoch. Na ďalší deň som som prepádloval do pokojnejšej časti Christianshavns canal, kde som sa uviazal naproti spoločnosti Royal Greenland Trading medzi nezvyčajnou zmeskou lodí.

Pre mladého človeka zaťaženého na diskutovanie a čítanie o veľkých otázkach bol Copenhagen na jeseň 1962 rajom. Toto mesto ma privítalo s otvorenou náručou. Netrvalo dlho, a mal som svoj denný režim.

Vstával som neskoro. Naraňajkoval som sa. Peši som šiel na Stroget, dlhá svetoznáma pešia zóna Copenhagenu. Prešiel som ju celú až do Nyhavnu. Tam, v tom hluku medzi barmi, boli nenápadné dvere s malým nápisom: “Sjöfartens bibliotek”. Bola to knižnica, ktorá dodávala knihy obchodníkom, ale mala aj čitáreň. Nikdy tam okrem mňa nikto nebol, a tak som ju mal celú pre seba. Knihovník, ktorý sedel v ďalšej miestnosti, musel byť zaťažený na všetky druhy zvláštnych lodí tak ako ja, pretože som našiel knihy ako The Junks and Sampans of the Yang-tzee-kiang od C.R.G. Worcestera,
Canoes of Oceania od Haddona a Hornella, alebo publikácie Amateur Yacht Research Society a iné tohto druhu. Polica za policou boli plné zvláštnych námorníckych kníh. Bol to poklad.

Po 4. poobede, keď zatvárali, som dostal nejaký ten „včerajší chlieb“ a starý syr. Môj rozpočet bol veľmi obmedzený. Alanova mama mi posielala 2 doláre týždenne. Ešte stále som mal väčšinu vojenských konzerv z Varbergu. Za prístav som neplatil, takže bývanie som mal zadarmo. Topánky, ktoré mi dala moja umelkyňa vo Varbergu boli ešte v poriadku, takže dopravu som mal tiež zadarmo. Jedlo ma nestálo veľa. Starý chlieb som dostával od priateľského pekára, zvyšky plesnivého syra tak smrdeli, že ich museli mať vonku pred obchodom s delikatesami. Tam som ho vždy našiel. K jedlu som pil vodu.

Potom som šiel do veľkej verejnej knižnice. Tam som čítal pre rozšírenie všeobecného rozhľadu. Mali tam nielen knihy, ale aj kopec časopisov. Oni zatvárali o ôsmej, ale čitáreň s priľahlou knižnicou bola otvorená do desiatej. Tam som čítal klasiku.

Keď knižnice definitívne zavreli za mnou svoje dvere, pobral som sa do neďalekej kaviarne, the Pilegaarden,  kde som diskutoval o veľkých otázkach so študentmi a bohémami. Tam sa zatváralo o jednej. Odtiaľto sme ako skupinka išli do jazzového klubu Montmartre. Tak neskoro stál vstup len 20 centov. Tam som bol do tretej, štvrtej ráno, a potom som išiel späť do môjho plávajúceho domova. Po ceste domov som si kúpil pintu mlieka v mliekárni. V Dánsku otvárali extrémne skoro. Než som zaľahol, ešte som niečo zakusol.

Nanešťastie bola táto pokojná rutina rušená nudnými víkendmi. Ale nebolo všetko stratené, pretože Copenhagen má veľa múzeí, kde je vstup zadarmo. Moja posledná záchrana bola prehliadka mesta.

Občas aj svetové udalosti pohnú citmi. Počas Kubánskej raketovej krízy vyšli študenti do ulíc a demonštrovali proti americkému imperializmu. Po neúspešnej invázii v Zátoke svíň sa stal Castro hrdinom. Predtým bola Amerika braná ako krajina slobody. V Copenhagene som zistil, že som na správnej ceste, že naozaj ideálne miesto na čítanie je loď. Keby som ju dokázal pripraviť na oceánsku plavbu, dokázal by som na nej dôjsť až na kraj sveta. Tak by som mohol získať teoretické, ale aj praktické vedomosti o svete, ale taká loď potrebuje zvláštny dizajn. Aby som ho vedel navrhnúť, musím sa vrátiť späť k základným princípom, musím začať odznova. Predtým, než začnem navrhovať, musím sa toho naučiť oveľa viac. Aby som sa dostal k tým vedomostiam, musím sa naučiť jazyky, Okrem Škandinávskych jazykov potrebujem vedieť čítať v Nemčine, Angličtine a Francúzštine. Potrebujem vedieť aj viac z matematiky, obzvlášť numerickej, aby som rozumel tým pokrúteným symbolom, ktorým nadávajú integrály a píšu ich po celých stranách technických poznámok.

Jeden z mojich kamarátov – študentov, mi dal jeho knihy matematiky. Každý deň som niekoľko hodín venoval ich čítaniu a počítaniu. Večer sme sa potom stretli v kaviarni a tam mi vysvetlil, čomu som nerozumel.

September prešiel, a tak isto aj október a november. Teraz už bol december. V mojom plávajúcom domove bolo stále chladnejšie a vlhkejšie.

Niekedy som v noci predtým, než som zaliezol do spacáku, zapálil petrolejku, nech tá vlhkosť zmizne a trochu si to tam vykúril. Raz sa stalo, že mi skoro zhasol plameň. Pridal som plyn, plameň sa zmenšil znova. Čudné, pomyslel som si. Veď som ju práve doplnil. Ako som hľadal riešenie tejto záhady, kopol som do dverí a tie sa otvorili. Dovnútra vošiel čerstvý vzduch a ja som pochopil, že plameň zhasínal, pretože už nebolo v kajute dosť vzduchu. Môj plávajúci domov nemal zabezpečenú dostatočnú cirkuláciu vzduchu.

Zistil som, že človek využíva kyslík oveľa efektívnejšie, než moja petrolejka, a nakoplo ma to k väčšej opatrnosti.

Život je plný prekvapení. Jedného dňa som na pošte našiel dopis. Bol od mojej mamy. Písala, že vyhrala súd so Švédskou vládou, a získala peniaze pre mňa, moju sestru a pre ňu. Peniaze dala Japonská vláda príbuzným posádky Ningpo za ich utrpenie počas vojny. Švédska vláda ale môjho otca nepovažovala za námorníka, hoci bol dôstojník, a odmietla dať mame peniaze.

Tie peniaze mi dali ďalšiu šancu. Môj sused vo väzení, atentátnik, mi povedal, že hoci potrebujem mať dostatočné vzdelanie na to, aby som mohol študovať na univerzite, každý má právo ísť na prednášky, ak s tým profesor súhlasí. Môžeš počúvať, ale nemôžeš ísť na cvičenia. Ja som potreboval vedomosť a nie kvalifikáciu, tak som sa rozhodol vzdať sa môjho terajšieho plávajúceho domova a ísť späť žiť do podkrovia maminho domu a počúvať prednášky matematiky ako prípravu na návrh môjho ideálneho plávajúceho domu.     

Statistika
Zobrazeno 1174x Hodnocení
  • Aktuálně 5.00 / 1
  • 1
  • 2
  • 3
  • 4
  • 5
  • 6

Aktuálně 5.00 / 1


Komentáře
Načítám data ...